Kafkovský příběh paní Bartalové, který jehož první část jste měli možnost vidět v reportáži televize Markíza stále pokračuje. Neslyšící paní Bartálová se podle svých slov dostává do situace, kdy její hendikep využil konkurní správce a podařilo se mu uchvátit majetek, se kterým podnikala. To mu však nestačilo a nyní jí z jeho strany hrozí další drastické finanční sankce. To vše za situace, kdy jako neslyšící vůbec neví, jak a o čem probíhá související soudní řízení, neboť souce - zcela nepochopitelně - zakázal jejímu přepisovateli, aby jí mluvené projevu u soudu simultánně přepisoval. Paní Bartalová tak nemá ani teoretickou šanci u soudu uspět. Je zjevné, že "antidiskriminační zákon" či "práva druhé generace občanů Evropské unie", ale také také základní právní principy jsou v případě jejího soudního řízení zatím jen teoretické a prázdné pojmy.

Bola som hluchá, ale plne integrovaná

Ohluchla som ako 6 ročná po prekonanej kliešťovej encefalitíde a následnom zápale mozgových blán. V tej dobe som mala za sebou mesiac návštevy 1. ročníka základnej školy. Po prekonaní choroby som ostala rok doma. Čítať a písať ma učili moji rodičia. Od tej chvíle som sa dorozumievala len odzeraním, žiadny iný dorozumievací prostriedok som nepoznala. Moja hluchota je 100% na obidve uši, absolútne nepočujem. Chodila som do škôl pre počujúcich, maturovala som na gymnáziu. Nemala som absolútne kontakt s nepočujúcou komunitou. Vydala som sa za počujúceho muža a narodili sa nám dve deti.

Nepočujúca podnikateľka

Po revolúcii r. 1989 môj vtedajší manžel začal podnikať, a po roku 1992 som si na naliehanie manžela z dôvodu, že on sám nemohol mať dve konkurenčné značky automobilov založila živnosť aj ja. Podnikala som v predaji a servise automobilov Nissan. V roku 1995 sme sa s exmanželom rozviedli, synovia boli zverení do mojej opatery a s exmanželom sme sa dohodli, že v rámci vysporiadania BSM mi nechá v bezplatnom prenájme do roku 2005 autosalón, kde som podnikala. Bolo to aj v rámci výživného, ktoré mi neplatil. (Z tej doby je oficiálna Zmluva o nájme na nehnuteľnosť s bezplatným užívaním do 31.12.2005). Exmanžel sa dostal do vážnych finančných problémov, ktoré nakoniec vyústili do jeho odchodu z republiky a zdržiaval sa na území USA do roku 2003. Potom, čo exmanžel odišiel do USA, bol na jeho majetok vyhlásený konkurz. Budova, v ktorej som bola v nájme, sa v roku 2001 dostala do konkurzu a tým začali pre mňa problémy.

Konkurzný správca využil moju hluchotu

Nakoľko som nepočujúca a odzeranie je skutočne veľmi nedokonalý spôsob dorozumievania, správca konkurznej podstaty, JUDr. Szűcs, ktorý ma poznal od malička, pretože býval kolega môjho nebohého otca, zneužil tento môj handicap a robil všetko preto, aby bol so mnou v kontakte bez svedkov a ľudí, ktorí by mi mohli tlmočiť. Nakoľko som bola integrovaná, neexistovalo u mňa, aby som čo len mala nejakú informáciu, či znalosť o tom, že existuje niečo také, ako je tlmočník, alebo osobný asistent, ktorý by mi tlmočil, čo sa hovorí, alebo deje.

Nehnuteľnosť v hodnote 9 miliónov predal správca za 300 tisíc

Mala som vážny záujem o odkúpenie budovy, kde som podnikala, (dňa 10.10.1997 bola uzavretá zmluva o budúcej kúpnej zmluve s tým, že prevezmem úver vo výške 4 mil. Sk). Napriek tomu ma správca konkurznej podstaty, JUDr. Szűcs, ma obišiel a podviedol, pretože, ako sa ukázalo neskôr, mal o tú budovu záujem on sám pre svojho syna Olivera. Takže zmanipuloval celý konkurz, mne zatajil ponuku na kúpu, a on sám cez nastrčenú osobu kúpil za 300 tisíc Sk budovu, ktorá mala hodnotu vyše 9 miliónov. Počty boli zaujímavé.

Podľa vtedajšieho odhadu súdneho znalca, ktorý urobil pre potreby úverového oddelenia banky v hodnote 9.249.484.- Sk a banka poskytla úver 7.000.000.- Sk, následne si správca konkurznej podstaty sám dal vypracovať posudok u svojho známeho na sumu 701.067.- Sk a popritom navrhol konkurznému súdu súpis konkurznej podstaty v sume 270.000.- Sk. (Zaujímavé na tom je, že konkurzu sa zúčastnil aj syn súdneho znalca, ktorý ohodnocoval budovu a ktorý bol zároveň aj námestníkom vo firme kupujúceho.) Budova bola predaná za zlomok skutočnej ceny – len 300 tis. Sk na meno priateľa správcu – pána Kinczera. (Neskôr bol majetok prepísaný na meno syna správcu, Olivera Szűcsa.)

Vraj nevedeli, že som tam nájomcom

Dočasný "majiteľ", Kinczer, chcel, aby som podpísala ročný nájom s tým, že sa potom v budúcom roku môžeme dohodnúť na predĺžení. Keď som požiadala Kinczera, aby mi odpredal budovu, ktorú kúpil za 300.000,- že som ochotná zaplatiť viac, a to 500.000,- Sk, on si pýtal odo mňa 3.500.000,- Sk. Nie je divné, že za pár týždňov vyskočila hodnota nehnuteľnosti z 300. tis na 3,5 milióna? Inak chcel Kinczer odo mňa mesačné nájomné 30.500.- Sk plus režijné náklady, energie, čím by za 10 mesiacov dostal všetky peniaze, investované do tejto nehnuteľnosti, späť. To bolo v roku 2001, pričom ja som mala právo bezplatného užívania až do konca roku 2005.

Preto som s týmto nemohla súhlasiť a obrátila som sa na súd. Podala som žalobu spolu s veriteľom - bankou, ktorá poskytla na tú nehnuteľnosť úver o neplatnosť kúpnej zmluvy medzi správcom konkurznej podstaty a novým majiteľom nehnuteľnosti, pretože opomenul moje zákonné predkupné právo. dokonca tvrdil, že nevedel o tom, že v predmetnej nehnuteľnosti som ako nájomca a prevádzkujem svoju podnikateľskú činnosť. Pritom tam bol v marci 2001, keď sa stal správcom a videl, že zamestnávam 6 zamestnancov. Druhýkrát tam prišiel, aby mi povedal, že budova je predaná.

Ako teda nevedel, že tam podnikám? Tá kauza sa ťahala od roku 2001 až do roku 2008 a skončila sa neúspechom pre mňa. Počas týchto rokov som si prešla doslova kalváriou z dôvodu môjho sluchového postihnutia. A nakoniec bol dňa 5.5.2008 zápis do katastra nehnuteľností – majiteľom sa stáva syn konkurzného správcu – Oliver Szűcs.

Posunkový jazyk som nepoznala

Keďže som nemala vôbec informácie ani predstavu, že existuje nejaký tlmočník, alebo niekto, kto by mi mohol sprostredkovať komunikáciu, nemala som absolútne nejakú vedomosť o tom, že mám nejaké práva, všetko som riešila sama odzeraním, alebo mi pomáhali rodinní príslušníci, na ktorých som bola zvyknutá a vedela som v podstate veľa odzerať z ich reči. Tak som aj s advokátkou, ktorú sa mi podarilo nájsť, komunikovala v podstate cez druhú osobu.

V tej dobe ešte nebolo možné vo veľkom komunikovať cez e-maily, alebo komunikačné servery, takže všetko išlo cez telefón a ďalšiu osobu. Keď malo dôjsť k prvému súdnemu pojednávaniu, práve odporca – správca konkurznej podstaty - požiadal súd aby mi zabezpečil tlmočníka. Pri prvom pojednávaní hneď vznikol problém, lebo tlmočníčka meškala 15 minút na pojednávanie Keď dobehla, tak ja som sedela na kraji, tak si ku mne sadla a spýtala sa, že komu má tlmočiť. Po tom, ako som jej povedala, že mne, začala používať posunkový jazyk, ktorému som absolútne nerozumela, lebo som sa s ním v ten deň stretla prvýkrát v živote.

Bolo to naozaj trápenie, lebo tlmočníčka mi tlmočila takým spôsobom, že napríklad mi povedala: „Teraz na vás pán odporca nadáva“. Ale čo a ako nadáva, to som sa už nedozvedela. Navyše ma strašne rušilo jej posunkovanie, keď pohyby rúk mi prekážali v tom, aby som mohla správne odzerať. Takže z toho celého pojednávania som nemala absolútne nič, bola som strašne vystresovaná a nemala som ani šancu zareagovať, ani sa brániť. Hneď prvé pojednávanie skončilo neúspechom mojej žaloby a pokračovalo to odvolaním sa na vyššiu inštanciu.

Márne som bojovala o právo na vhodného tlmočníka

Po skúsenosti s tou tlmočníčkou, ktorej som absolútne nerozumela, som sa obrátila na Asociáciu tlmočníkov posunkového jazyka nepočujúcich o informácie. Chcela som niekoho, kto pekne artikuluje a nebude pri tom posunkovať. Pani doktorka Košútová, podpredsedníčka tej asociácie mi vysvetlila, že pre mňa by bol vhodný artikulačný tlmočník, ale že na Slovensku táto kategória neexistuje.

Bolo to v roku 2002. Ten stav trvá dodnes, na Slovensku kategória artikulačný tlmočník nie je fyzicky žiadnym tlmočníkom obsadená, žiadny tlmočník nemá akreditáciu na artikulačného tlmočníka. A vtedy začal doslova hon na mňa. Odporca ma obviňoval, že robím prieťahy a dokonca si vyžiadal posudok od tlmočníčky, ktorá mi robila prvýkrát tlmočenie na súde a ktorá tvrdila okrem iného, že pre nepočujúceho je posunkový jazyk jeho materinským jazykom a že ja vymýšľam, robím obštrukcie.

Tak som posielala sťažnosti na všetky možné aj nemožné inštitúcie, bolo to riešené aj Najvyšším súdom a Generálnou prokuratúrou. Moja kauza o neplatnosť kúpnej zmluvy sa nakoniec dostala na konkurzný súd do Bratislavy, kde sa zase robili obštrukcie zo strany tlmočníkov, keď sa našiel jeden tlmočník, čo bol ochotný mi tlmočiť artikulačne, tak ten sa raz nedostavil, druhýkrát zase sa ani neospravedlnil, tak ho vylúčili a ja som musela zase hľadať ďalšieho. Nakoniec konkurzný súd rozhodol aj bez mojej prítomnosti a prítomnosti môjho právneho zástupcu, že sa kauza vracia na okresný súd. Tam zase rozhodli bez prítomnosti tlmočníka, že sa moja žaloba zamieta a ja som sa odvolala na krajský súd.

Prehovorila som svoju známu, aby mi artikulovala

V roku 2006 som sa zoznámila s pani tlmočníčkou, u ktorej som videla, že ona dobre artikuluje a budem jej v podstate rozumieť. Musela som ju doslova prehovoriť, aby mi robila artikulačného tlmočníka. Ona bola ochotná to urobiť len zo známosti ku mne, ináč nie, pretože na to nemala akreditáciu. Tam som už mala ako–tak šancu rozumieť priebehu pojednávania, ale tam už išlo len o to, aby krajský súd potvrdil, alebo zamietol moju žalobu.

Tlmočnička zabudla tlmočit, co sa dávalo do zápisnice

Po tom, ako som v tej kauze o neplatnosť nájomnej zmluvy bola neúspešná, začalo ďalšie súdne pojednávanie, a to žaloba nového majiteľa budovy na mňa, ktorý ma žaloval za zaplatenie vraj bezdôvodného obohatenia, ktoré teraz aj s penálmi a poplatkami vyskočilo na 2 milióny Sk. Nechápem, akého obohatenia. Predsa som mala platnú nájomnú zmluvu medzi mnou a mojim exmanželom, že tam môžem byť v nájme bezplatne do 31.12.2005.

A bol to aj môj majetok, na ktorý som poctivo a tvrdo pracovala. Bezplatný nájom bol dohodnutý s exmanželom namiesto platenia výživného na naše dve deti, v tej dobe ešte nezaopatrené, kým sa nepostavia na vlastné nohy. Musela som platiť vysoké dane, v tej dobe som ani nepoznala svoje práva a nebola som teda vedená ako občan s ťažkým zdravotným postihnutím, takže som nemala absolútne žiadne úľavy. Na tom súde sa už so mnou zúčastňovala tlmočníčka, ktorá mi artikulačne tlmočila, ale aj tak to bolo pre mňa nedokonalé, pretože nie je možné 1,5 hodiny v kuse odzerať a všetko rozumieť.

Podpisuje sa aj únava aj stres. Stalo sa mi aj to, že tlmočníčka mi tlmočila, čo sa ma pýta sudca a tlmočila moju odpoveď, ale už mi zabudla tlmočiť, čo sudca dáva do zápisnice, len mi oznámila, že „teraz sudca dáva do zápisnice, čo sa povedalo“. Bolo to azda z dôvodu obojstrannej únavy, neviem, ja som doteraz s tlmočníkmi veľmi kontakt ani skúsenosti nemala. A tak sa stalo, že do zápisnice sa dalo niečo, čo sudca zle porozumel, alebo mu tlmočníčka zle preložila a potom vznikol problém, lebo ja som nebola schopná ihneď zareagovať.

Kolegovia z Česka mi zohnali prepisovateľa

V marci 2009 som sa na konferencii INSPO v Prahe zoznámila aj s možnosťou použiť služby simultánneho prepisu. Vtedy som prvýkrát videla, že môžem rozumieť všetko, čo sa hovorí. Bol to pre mňa nový objav. Mala som vtedy pocit, že opäť počujem! So simultánnym prepisom som sa opäť stretla na kongrese Európskej únie nepočujúcich (EUD). Toto vo mne zanechalo nezabudnuteľný dojem. Odvtedy bolo mojim snom, aby sa podobné služby zaviedli aj u nás na Slovensku.

Keď som mala doteraz posledné pojednávanie, tak vďaka pomoci českých priateľov a kolegov sa na poslednú chvíľu, doslova v noci pred pojednávaním ako zázrakom podarilo zohnať prepisovateľa, ktorý bol ochotný mi prísť na súd prepisovať v reálnom čase. Ešte skoro ráno pred pojednávaním sme sa dohadovali o stretnutí a postupe. (Dozvedela som sa o prepisovateľovi v noci, spala som s mobilom pod hlavou, aby mi neunikla SMS správa, prepisovateľ sa mi ozval o 6:00.)

Bol to skutočne komplikovaný plán, ako sa dostať na súd. Pán prepisovateľ, majster Slovenska v rýchlopise, býva v Púchove a študuje na škole v Považskej Bystrici, tak musel ísť do školy na ten deň ospravedlniť sa. Ja som bola v Trenčianskych Tepliciach, prepisovateľ v Považskej Bystrici a súd až v Komárne. Musela som pre toho prepisovateľa ísť autom 50 km a potom na okresný súd. Urobilo sa v ten deň 500 km hore dolu.

Sudca prepisovateľa zamietol

Pred pojednávaním sme boli s právnou zástupkyňou za sudcom a poprosili sme ho aj písomne, aby mi povolil prepis v reálnom čase, aby som vedela presne, čo sa hovorí a mohla by som okamžite zareagovať. Sudca prepisovateľa jednoducho zamietol s tým, že naša právna legislatíva to nepovoľuje, že nevie ako má toho človeka zaradiť do súdneho sporu a že môžem požiadať o povolenie nahrávania na diktafón a potom mi to ten pán môže prepísať. Nebolo možné sudcu presvedčiť, že pre mňa je to potrebné, aby som mala prepis v reálnom čase, aby som mohla na všetko okamžite zareagovať. Vraj má súd zapisovateľku a že čo je v Čechách, to nie je na Slovensku. Nepomohol ani náš nový antidiskriminačný zákon.

Nemala som v tomto šancu a pán prepisovateľ musel nečinne sedieť cca 2 hodiny na tom súdnom pojednávaní. Ráno o 8:00 som ho z Považskej Bystrice viezla do Komárna, a domov sa dostal až večer okolo 20. hodiny. Totálne zabitý deň. Mala som možnosť sa zoznámiť s tým, ako to v poslednom čase funguje v Českej republike a v ich legislatíve. Veľmi verím, a dúfam, že v budúcnosti toto bude možné aj u nás na Slovensku a pomôže to aj ďalším nepočujúcim, ktorí sa dostanú do podobných situácií ako ja. Že jednanie pred súdom pre nich nebude nočnou morou a stresom a stanú sa tiež rovnocennými účastníkmi súdneho konania.